Na účely vykonávania geologických prác vo verejnom záujme je zhotoviteľ geologických prác podľa zákona oprávnený vstupovať v záujme zrealizovania geologického diela aj na cudzie nehnuteľnosti. Tento krok je nevyhnutný pri riešení takmer všetkých prieskumných či sanačných prác. Bez neho nie je možné overiť, či dokonca odstrániť znečistenie jednotlivých zložiek životného prostredia.

  Všetci, ktorí sa zaoberajú danou problematikou dlhodobo, dôverne poznajú problémy súvisiace so zabezpečením vstupov na cudzie nehnuteľnosti. V bežnej praxi je v prvom rade potrebné osloviť a predovšetkým dohodnúť so všetkými vlastníkmi dotknutých nehnuteľností podmienky vstupu za účelom realizácie prieskumu či sanácie. Ide o veľmi komplikovaný a často i zdĺhavý proces, ktorý v prípade dohody končí uzatvorením nájomných zmlúv, prípadne zmlúv o obmedzení vlastníckych práv pri využívaní cudzej nehnuteľnosti.

Do priameho vzťahu s vlastníkom dotknutej nehnuteľnosti týmto spôsobom vstupuje zhotoviteľ geologických prác. V zmluvách sú individuálne vopred dohodnuté vzájomné podmienky, práva a povinnosti vlastníka nehnuteľnosti i zhotoviteľa geologických prác. V súčasnosti je v štádiu realizácie sanácie environmentálnej záťaže približne 30 lokalít, ktorých ukončenie je plánované v priebehu roka 2023. Na týchto lokalitách platia v zmysle uzatvorených zmlúv dohodnuté pravidlá, na základe ktorých vlastníci dotknutých nehnuteľností umožňujú vstup a realizáciu geologických úloh. Podmienky vstupu na cudzie nehnuteľnosti je pritom zhotoviteľ povinný striktne dodržiavať.

Prijatím novely zákona č. 409/2011 Z.z. nastala situácia, ktorá úplne zmenila dohodnuté pravidlá s majiteľmi nehnuteľností.  Ochota vlastníkov nehnuteľností sprístupniť svoje pozemky pre realizáciu sanačných opatrení, ktorých cieľom je napraviť škody vzniknuté na životnom prostredí, (ktoré mimochodom predstavujú riziká pre nás všetkých) potom, ako zistili, že okrem obmedzenia výkonu svojich vlastníckych práv v podobe strpenia umiestnenia sanačných technológií či výkonu iných sanačných prác, budú musieť za sanáciu aj platiť, sa prirodzene zmenila na nedôveru až odpor voči realizácií sanácií. Oprávnene preto možno očakávať, že po ukončení sanácie (ak sa ju vôbec podarí ukončiť za súčasnej právnej úpravy) sa majitelia nehnuteľností budú brániť úhrade výdavkov za sanáciu. Prístupy na súkromné nehnuteľnosti budú zablokované, podpísané zmluvy o vstupoch na nehnuteľnosti budú vypovedané.

  V tejto súvislosti si je potrebné uvedomiť, že povinnosť finančnej náhrady sa netýka “len” podnikateľov, miest či obcí, ale aj všetkých fyzických osôb vlastniacich nehnuteľnosť, na ktorej štát zabezpečí sanáciu environmentálnej záťaže. A to všetko za predpokladu, že ten istý štát, ktorý v konaní o určení povinnej osoby, v ktorom sa nepodarilo určiť žiadnu povinnú osobu rozhodol, že ten-ktorý konkrétny vlastník nehnuteľnosti (právnická či fyzická osoba), nie je za vznik environmentálnej záťaže zodpovedný a de facto tak nemá so znečistením životného prostredia nič spoločné, bude po vykonaní sanačných prác od nevinnej osoby vymáhať náklady spojené s odstraňovaním znečistenia.V tomto systéme je naozaj mimoriadne ťažké hľadať spravodlivý prístup.

  Ďalším závažným pochybením, ktoré vyplýva z prijatej novely, je jej retroaktivita, keďže prijaté ustanovenia novely zákona sa majú týkať všetkých sanácií environmentálnych záťaží ukončených po 1. júni 2022, hoci zmluvy s vlastníkmi nehnuteľností boli dohodnuté za iných legislatívnych podmienok.

Z týchto dôvodov musí štát počítať aj so skutočnosťou, že vlastníci nehnuteľností celkom logicky nebudú súhlasiť so vstupmi na pozemky počas sanácie, t.j. s obmedzením vlastníckeho práva, chráneného Ústavou Slovenskej republiky a štát nebude schopný pokračovať v procese odstraňovania environmentálnych záťaží, za ktoré prevzal zodpovednosť.

  Súčasná právna úprava teda jednoznačne znamená spomalenie, ak nie úplné zastavenie geologických prác spojených s odstraňovaním environmentálnych záťaží bez ohľadu na to, či bude jej realizáciou poverený štátny alebo súkromný sektor. Odpoveď na úvodnú otázku je z nášho pohľadu rovnaká, ako názor pani prezidentky, ktorý zaujala svojim podaním na Ústavný súd : Schválený zákon je pohľadu protiústavný, plný vnútorných rozporov a v konečnom dôsledku nespravodlivý.

Zákon tak ako je v súčasnosti formulovaný, sa týka všetkých pozemkov fyzických a právnických osôb, ale aj mestských, obecných či cirkevných pozemkov, na ktorých sa vykonáva alebo plánuje vykonávať prieskum a sanácia environmentálnych záťaží, a to bez ohľadu na to, či boli za vznik environmentálnej záťaže ich majitelia právne zodpovední.  

  Štát má za povinnosť v zmysle prijatej novely zákona vymáhať vynaložené prostriedky od vlastníka nehnuteľnosti, bez toho, aby bol určený za povinnú osobu, čo je v rozpore s predchádzajúcimi ustanoveniami tohto zákona a môže mať za následok úplný koniec dnes už aj tak stagnujúceho procesu odstraňovania environmentálnych záťaží na Slovensku. Za problematickú v tejto súvislosti možno tiež považovať skutočnosť, že vlastník nehnuteľnosti nemá v tomto procese možnosť ovplyvniť výšku finančnej náhrady, keďže nebol označený v správnom konaní za zodpovedného, čo určite nemožno označiť za korektné. Svojimi dôsledkami však postihne nielen vlastníkov nehnuteľností, ale aj tých, ktorí prieskumy a sanácie vykonávajú - zhotoviteľov geologických prác, teda priamo geologické spoločnosti, ktoré sa tejto problematike venujú profesijne, ale aj štátne inštitúcie, ktoré boli poverené jej výkonom.

  Čerpanie fondov Európskej únie na prieskum a sanáciu environmentálnych záťaží sa výrazne skomplikovalo a príslušným ministerstvám (MŽP SR, MO SR a MH SR) sa sotva podarí zrealizovať čo i len jeden projekt sanácie, ak nedôjde k “náprave” protiústavných ustanovení prijatého zákona.

V platnosti naďalej zostáva pôvodná časť zákona č. 409/2011 Z.z., v ktorej sú dôsledným spôsobom ošetrené práva a povinnosti osôb pri identifikácii environmentálnej záťaže a pravdepodobnej environmentálnej záťaže, postup určovania osoby, ktorá je zodpovedná za environmentálnu záťaž a v prípade nemožnosti stanoviť - určiť takúto osobu, upravuje postup prevzatia zodpovednosti zo strany štátu. Zákon tiež definuje povinnosti, ktoré má v tejto súvislosti pôvodca environmentálnej záťaže a stanovuje jeho práva a povinnosti v súvislosti s odstraňovaním environmentálnej záťaže.

  Ako túto skutočnosť v súčasnosti ovplyvňuje prijatá novela ? Zásadným spôsobom. Neguje a spochybňuje doteraz vydané právoplatné rozhodnutia štátnej správy, konkrétne Okresných úradov v sídle kraja, odborov starostlivosti o životné prostredie.  Povinnosť štátu finančne postihnúť vlastníka nehnuteľnosti zavedená novelou zákona je v absolútnom rozpore s rozhodnutím toho istého štátu v konaní o určení povinnej osoby, ktorý rozhodol, že tento vlastník nie je zodpovedný a so vznikom environmentálnej záťaže nemá nič spoločné. Takéto kroky určite nevedú k transparentnosti, skôr vytvárajú chaos.

So znením zákona, ktorý bol schválený Národnou radou Slovenskej republiky sa nestotožnila ani hlava štátu a zákon vrátila späť do parlamentu na opätovné prerokovanie, čím využila svoje právo tzv. suspenzívneho veta. Poslanci však následne prelomili veto prezidentky a zákon schválili v pôvodnom znení.

Paradoxom tohto postupu je to, že veto prelomili s vedomím možného rozporu s Ústavou a potrebou jeho opravy pred nadobudnutím účinnosti, k čomu dodnes nedošlo.

Pod týmto zákonom preto chýba podpis pani prezidentky.

V súvislosti s “nespravodlivou” novelou zákona sa na pani prezidentku obrátili viaceré dotknuté subjekty s prosbou, aby vykonala kroky vedúce k náprave protiústavných ustanovení tohto zákona podaním na Ústavný súd.

Ústavný súd jej podnetu vyhovel a bude sa týmto podaním zaoberať na svojom rokovaní.